Na čom momentálne pracujete?
Vrátili sme sa do Tatier a pracujeme tu na trojdielnom seriáli. Chceme predstaviť rôzne prostredia – najvyššie hory, prastaré lesy s tisícročnými stromami a rieku Belá. Sú to unikátne prostredia s vlastnými druhmi, ktoré chceme postupne ukázať divákom. Opäť strávime v teréne veľké množstvo dní, preto plánujeme dokončiť filmy až koncom roku 2016. Prvé ukážky z filmovania sa už ale dajú pozrieť na našej stránke.
Znamená to, že všetky tri filmy pôjdu von naraz?
Áno.
Kto s vami na nich spolupracuje?
V tejto fáze sú najdôležitejší filmári. Pracujem s Karolom Kaliským, Adamom Baštekom a Jozefom Fialom. Čo sa týka postprodukcie, tak zatiaľ v tom nemáme jasno, pretože časť prác sa bude pravdepodobne realizovať u nášho koproducenta Doc Light Studio v Hamburgu.
Ste človekom prírody, no práca na filmoch vyžaduje aj čas strávený v štúdiu či na promovaní filmov. Ako zvládate takéto situácie?
Čas strávený v štúdiách či pri premietaniach filmu mi nijako nevadí. Keď nie sú časové stresy, je to kreatívna a inšpirujúca práca. Skôr ma nebaví naháňať financie. Nechce sa mi písať granty a jednať o koprodukciách.
Kde prišla prvá myšlienka na film Vlčie hory?
To si už ani nepamätám. Pamätám si však, keď som s kamarátom Romanom Kostúrom bol vo Vlčích horách v roku 1999, spoločne sme začali uvažovať o naozaj veľkej divočine v tomto priestore. Nápad na film prišiel asi o 10 rokov neskôr, keď sme ukončili náš prvý film Strážca divočiny.
Rodil sa tento film ťažko?
Teraz sa mi zdá, že ani nie, ale pred rokom by som odpovedal inak. (úsmev) Práca v teréne bola v pohode. Horšie to bolo s postprodukciou. Chýbali mi skúsenosti a na filme spolupracovalo väčšie množstvo ľudí. Každý z nich mal, samozrejme, svoj názor a ja som sa musel nejako rozhodovať. Keď sme film ukončili, mali sme všetci dosť rozpačité dojmy. Zdalo sa nám, že to mohlo byť lepšie. Teraz sme ale vychladli a vnímame to pozitívnejšie.
Takže už by ste nič na filme nemenili? Alebo ste z tých ľudí, čo by neustále niečo ešte upravovali?
Ja by som určite nič nemenil. V určitom okamihu treba povedať dosť. Ak by sme na tom strávili dvakrát viac času, nebolo by to dvakrát lepšie.
Aký moment si z natáčania pamätáte doteraz?
Nie je to tak dávno, takže pamätám si ešte všeličo (úsmev). Pri väčšine záberov som nebol, keďže filmári Karol Kaliský a Jozef Fiala pracovali väčšinou samostatne. Ako ekológa ma ale najviac fascinovali bobrie hrádze. Stále som sa pri nich s údivom zastavoval a sledoval, ako vo vode bujnie život. Neboli to teda stretnutia s veľkými zvieratami, ktoré by mi najviac utkveli v pamäti. Aj keď vidieť prvýkrát poriadneho zubra v lese je šok. To zviera je naozaj obrovské a vyzerá prehistoricky.
Pravdepodobne ste mali pred nimi rešpekt. Ako veľmi chýbajú tieto zvieratá slovenskému ekosystému?
To práve treba zistiť. Niektoré zvieratá dokážu výrazne ovplyvniť celý ekosystém, sú to napríklad lykožrúty alebo bobry. Tieto zvieratá sú veľmi dôležité, zvyšujú biologickú rozmanitosť a sú dôležité pre zdravé fungovanie ekosystému. Veľké bylinožravce by pravdepodobne zohrávali podobnú úlohu. Zatiaľ ale v Európe neexistuje dostatočne veľký priestor, kde by mohli bez regulácii človeka vykonávať svoju prácu.
Medvede sú vašou srdcovou záležitosťou. Napísal ste aj diplomovku na túto tému. O čom presne bola?
Snažil som sa porovnať medvede žijúce v Tichej a Kôprovej doline v Tatrách, kde nie sú takmer žiadne vplyvy človeka, s medveďmi na Poľane, kde sa na nich poľuje, prikrmujú sa a podobne. Zistil som kopec zaujímavých vecí. Napríklad že medvedice v Tichej doline majú mláďatá až vo veku 8 – 9 rokov, pričom by ich mohli mať aj skôr. Pravdepodobne im to nedovolia staršie dominantné samice. Ak ale takúto samicu niekto zastrelí, začnú sa rozmnožovať aj mladšie samice. Odstrel jedného medveďa tak môže paradoxne spôsobiť nárast počtu medveďov.
Pamätáte si na prvé stretnutie s medveďom? Určite ste mal aj vy strach.
Áno, mal som asi 8 rokov a bol som s otcom v aute. Snažil som sa schovať pod sedadlo. Medvedica s mláďatami ale pokojne prešla cez cestu a zmizli v lese.
Bol to ten moment, od ktorého ste sa medveďov nepustili?
Nie, medvede ma začali zaujímať až oveľa neskôr, možno po prvých sto pozorovaniach. Vtedy som si začínal všímať osudy jednotlivých medveďov, ktoré som pozoroval opakovane, a to ma zaujalo. Chcel som vedieť, ako sa im darí, sledoval vzťahy medzi nimi.
Raz mi jedna Češka vo vlaku povedala, že z Čiech radi chodia k nám do prírody aj za medveďmi, lebo oni ich nemajú. Viete, ako k tomu došlo?
V Čechách žije viac ľudí, sú bližšie k preľudnenej západnej Európe a nemajú tam také hory ako my. To je dôvod, prečo tam medvede vyhubili skôr. Ak by nebolo Slovensko také hornaté, vyhubili by sme ich dávno aj u nás. V prvej polovici 20. storočia sa ale začal vzťah ľudí k divokým zvieratám meniť, a bolo to práve včas, aby sme zachránili posledné slovenské medvede. Tie sa namnožili a pred asi 20 rokmi sa už vrátili aj do Beskýd v Čechách.
Mnoho ľudí sa bojí ísť do lesa, pretože sa bojí medveďov. Možno jedno stretnutie s ním by úplne zmenilo ich názor. Spýtam sa trochu odľahčene. Neuvažovali ste niekedy robiť „prechádzky“ za medveďmi? Ľudia by sa prestali báť, našli by si k týmto zvieratám vzťah a vy by ste získali nejaké finančné prostriedky. Všetko, samozrejme, primerane a s ohľadom na daný ekosystém.
Samozrejme, treba to robiť, inak si ľudia nezískajú vzťah k prírode a k zvieratám. Môže to ekonomicky pomôcť aj miestnym ľuďom, ktorí majú za humnami národné parky. Sám som sa zúčastnil pár takýchto výjazdov ako sprievodca, no živiť sa chcem filmovaním. Takže miesto je voľné (úsmev).
Aká dlhá cesta je ešte pred nami na Slovensku, aby sme boli v ochrane prírody na úrovni napríklad Švajčiarska či Nórska?
Nemám veľké skúsenosti zo zahraničia, no nezdá sa mi, že by boli práve tieto krajiny výrazne v popredí. Možno sa snažia o čistejšie životné prostredie, ale divoká príroda je o niečom inom. Je o rešpektovaní takých druhov, ako je vlk a medveď, akceptovaní lykožrútov a lúk zatopených bobrami. Tu máme pred sebou, ako Európania, ešte dlhú cestu.
Kto teda môže byť našim vzorom?
Myslím, že všade sa dá odpozorovať niečo, a my si musíme nájsť vlastnú cestu.
Michal Tomek (Autor je copywriter a dobrovoľník Jedného sveta)
Film Vlčie hory uvidíte na festivale aj dnes o 21:15 v KC Dunaj.
